Goodbye, old friend!

V utorok odišiel náš krásny psík a dobrý priateľ Maco do večných lovíšť.

Bol to úžasný pes. Do nášho života vstúpil prvýkrát na jeseň 2018, kedy moja manželka Natália narazila na FB na útulok Kubínska labka. Maco bol Labkin hlavný klient, ktorý v útulku prebýval už od januára toho roku. Na pohľad veľký pes, ktorého sprevádzali popisky ako „dobrák“, „starší pánko, čo má rad wellness“ a „úžasniak“. Pri jednom príspevku sa ale vyskytol aj popisok: „Macovi hľadáme domov, nikto sa neozval, bez jedinej ponuky na domov.“. Je to pre mňa doteraz nepochopiteľné, ako mohol byť tak krásny pes takmer rok v útulku. Nat hovorí, že je to tým, že bol fakt veľký a ľudia preferujú skôr menšie typy.

Vychádza mi, že čakal na nás. Po prečítaní všetkých „Maco príspevkov“ na FB sme sa rozhodli, že si urobíme do Dolného Kubína výlet. Maco nás hneď očaril. Jeho meno je priznačné, lebo veľkosťou to bol taký malý medveď – obrovské labky, uši, jazyk. Zobrali sme ho na malú prechádzku a domov sme odchádzali s pocitom, že si Maca zoberieme minimálne do dočasnej opatery.

A tak sa aj stalo. O týždeň 13. októbra 2018 sa stal z Maca Pezinčan. Bol to pre neho najprv šok zvyknúť si na nové bydlisko a ľudí okolo. Krátko po jeho príchode sa stalo, že vybehol na hlavnú cestu a len zázrakom a pohotovej reakcii Natáliinho brata Filipa neskončil pod autom. Ale ani ľudia okolo neho to nemali ľahké, Maco bol na naše predchádzajúce skúsenosti veľký pes a členovia našej rodiny k nemu mali najprv značný rešpekt. Mohol za to vo veľkej miere aj sám, keďže bol zvyknutý reagovať na nové impulzy systémom „hr-hr“.

Keď Maco zbadal človeka, rozbehol sa za ním, aby ho čo najrýchlejšie očuchal a pozdravil sa s ním. Popritom ignoroval okolité prekážky, narážal do nich alebo ich rovno zrážal na zem. Takáto valiaca sa guľa kríženca nemeckého ovčiaka vyvolávala v ľuďoch rešpekt až strach. Ale iba dokým nespoznali, aký je to obrovský dobrák a že mu môžete aj brnkať po nose a neublíži vám. V útulku nás na túto jeho vlastnosť upozornili slovami „Maco nie je strážny pes, so zlodejom by bol hneď kamarát.“

Jeho útekov z domu bolo prvý rok niekoľko. Pri prvom sme ho našli pri mestskej plavárni asi kilometer od nás. Keď sme ho zbadali, tváril sa akoby „Aha, aj vy ste tu? Ja sa tu len tak prechádzam.“. Pri druhom sme ho našli pri neďalekej autobusovej zastávke, kde sa „zakecal“ s neznámym pánom a úplne zabudol, že má niekde nejakú rodinu, ktorá ho hľadá po meste kade tade.

Maco bol veľký výmyselník a miloval loptičky a vlastne akékoľvek hračky. Medzi jedlom a hrou volil vždy hru. Na prechádzkach ťahal a až na pár svetlých výnimiek si urobil nepriateľov z väčšiny psov, ktorí bývali za bránami domov. A tak sa vám mohlo stať, že ste s ním išli po Bratislavskej ulici, zadumali ste sa, a zrazu vás potiahol tak, že s vami odtrhol aj kus chodníka. Snažili sme sa Macka s týmito „zabránkovými“ psami skamošiť, keď sme ich stretli na ulici, ale napriek vynaloženému úsiliu sa nám to nikdy nepodarilo.

S ľuďmi, ktorých sme na vychádzkach stretávali bol však vždy kamoš a miloval keď sa mu niekto prihovoril a pohladkal ho. Niektorí okoloidúci ho občas ponúkli aj salámikom či piškótou, čo vedel mimoriadne oceniť. Takto sme spoznali aj istú pani, ktorú sme pracovne nazývali pani Piškótová. Vždy mala po ruke sáčok piškót a Maco len čakal kedy ich už vytiahne.

Získať loptičku od Macka naspäť nebolo zadarmo.

Párkrát však dostal Maco aj po nose. Miloval si vykopať za horúceho počasia jamu a tam sa zvaliť. Problém však bol, že sa to často dialo vo vysadenej skalke, či priamo na zelenom trávniku.

Keď však bola na záhrade práca, vždy sa hlásil ako prvý. Snažil sa zapojiť ako vedel, niekedy to znamenalo robenie sprievodu kosačke či táčkam, inokedy trhanie trávy a buriny, kúsanie konárov, alebo aj pozorovanie každej činnosti až dokým od únavy nezaspal. Niekedy však tento výmyselník striehol, čo by si mohol uchmatnúť. Záhradné rukavice boli jeho obľúbená korisť a dnes máme doma niekoľko, ktorým chýba napr. jeden prst. Záhradné kroksy, či iný typ obuvy, takisto končili často roznesené po záhrade.

Maco miloval výlety. Cestu tam síce vždy sprevádzalo netrpezlivé kňučanie a piskot z kufra, ako keby sme ho viezli na popravu. Keď však zistil, že sme na Slnečnom údolí či na Kejde, hneď sa rozradostil. Cestou naspäť už bol v kufri pokoj, vedel, že sa ide domov.

Za výlety azda považovať aj výcviky na Tajomnom dvore Koválov pri Senici. Bola to jedna zo snáh Maca socializovať, aby bol väčší kamoš s ostatnými psami. Avšak hneď po príchode, keď zbadal toľko voľne pustených psov, začal Macko, ako sme to nazývali, „bliakať“. Čím bližšie sme sa priblížili, tým väčší blakot nasledoval. Nevedeli sme si rady, až pokým neprišiel šéf výcviku Miro a poriadne Maca po záhorácky nezhučal v štýle „A ty si kto!? Pezinčan jeden, tu som pánom ja.“ Vtedy Maco pochopil, že v Koválove je skutočne pánom Miro a on je iba súčasť svorky.

Zažili sme tam množstvo humorných situácií. Za zmienku stojí Macov zvyk krátko po príchode na cvičisko naložiť poriadnu kopu. Hovorili sme tomu, že Maco naložil bombu: „Bomb has been planted.“. Prekážky bola zábava sama o sebe. Niektoré Maco dával dobre, iné hľadal spôsoby ako obísť, či nejako ich ofejkovať. Raz pri pokuse vyhnúť sa prekážke sa nám vodítko vytrhlo z ruky. Mirova asistentka sa ho snažila zachytiť tým, že naňho stúpila. To bola však fatálna chyba, za pár sekúnd bola na zemi a Macko si utekal spokojne ďalej. Mackovi nešiel vždy výcvik podľa predstáv a občas sa ocitol aj v skupinke pre začiatočníkov medzi šteňatami. Robili sme si z toho srandu, že ho tým urazili a viacej tam nepríde.

Čo sa týka jeho vzťahu k ostatným psom, tak to bol po zoznámení introvert. Po vypustení na voľno na cvičáku, sa nepridal k ostatným psom, ktorý sa naháňali a bláznili medzi sebou. Jeho cesta viedla do bazénika s hračkami. Takisto na ulici, po presviedčaní, že ten pes oproti je kamoš a dosiahnutí spoločného oňuchania sa, Macko po pár sekundách stratil záujem a piskotom nám daval na javo, že je už čas ísť ďalej, pritom ten druhý pes by sa aj rád hral, no Maco nevedel, čo má v takýchto situáciach robiť.

Ďalším typickým znakom Maca boli tzv. „patterny“ alebo po slovensky návyky, ktoré ak sa raz naučil, dookola opakoval. Typický pattern bola ranná a večerná vychádzka. Prvá vec, čo ráno musela byť, bola vychádzka. Ak človek vyšiel von len tak, s úmyslom ísť čo ja viem do obchodu a nie na vychádzku, tak Maco besnil, „Veď prvá vec ráno je predsa vychádzka!“. A večer podobne, „Kam ideš človek? Ešte sme neboli na večernej vychádzke!“. Dobrým príkladom je aj Kejda, párkrát sa stalo, že sme na Bernolákovej ulici nezahli na ulicu Obrancov mieru, ale pokračovali na Kejdu. A vznikol mu z toho doživotný pattern „Sme na Bernolákovej? Tak ťahám rovno na Kejdu, tam to milujem.“ Presvedčiť ho zabočiť na ulicu Obrancov mieru bol potom častokrát výkon, pri ktorom človek strácal nervy. A ďalšie ako „Ideš do garáže? Tak čakám, že mi hodíš odtiaľ loptičku.“ alebo „Vrátili sme sa z prechádzky, naval sem ten salám. Kde ho máš?!“.

V Macovej hlave sa nachádzala akási hierarchia osôb, ktoré evidoval a prispôsoboval tomu svoje správanie. Ak som bol na záhrade napr. ja a babka, tak som mal hlavné slovo ja. Ak sa však pridala k nám aj Nat, tak moje povely najprv vyhodnocoval pohľadom na Nat a až po jej odobrení ich poslúchol. V jeho rebríčku som kolísal medzi druhým a tretím miestom. Nat mala obrovský náskok. Trávila s ním viac času a volala ho „fešák“, čo sa mu mimoriadne páčilo.

Som fešák, ja viem.

Pre niekoho, kto nemá psa to môže znieť zvláštne, pravda však je, že pes sa časom stáva súčasťou rodiny a tak to bolo aj u nás. Stretávate ho keď idete von/dnu, pri každom zazvonení kuriéra, pri pohľade von cez okno a ešte ho vidíte aj na Whatsappe, kde sme si zvykli posielať jeho fotky, väčšinou zachytávajúce nejakú jeho smiešnu pózu pri vyspávaní či jeho jedinečný výraz tváre. Bol však aj dobrým priateľom. Po práci alebo skrátka keď má človek plnú hlavu, bol Maco dobrý spoločník, ktorý vedel vypočuť a pomohol vám prísť na nové myšlienky.  

Ako asi každý pes, miloval keď mohol byť stredobodom pozornosti a byť tzv. riešený. Sotva ubehli dva týždne či nebodaj mesiac, aby nebol Maco aspoň raz hlavným bodom nášho programu. Raz to bol kliešť, potom poranený ňufák, zapálené oko, problémy s potrebou, kašeľ, či krívajúca labka. Vždy sa niečo našlo. Veľkou výzvou bolo práve spomenuté zapálené oko, kedy sme mu mali aplikovať očné kvapky. Človek ho musel doslova prikvačiť a rukami mu držať hlavu až kým sa ako ovečka nepodvolil a nedovolil nám kvapnúť kvapku do oka. Fyzicky aj duševne náročný výkon.

Všetky choroby a neduhy sa nám spolu podarilo prekonať až na to nešťastné krívanie. Začalo sa na jar 2021. Pripisovali sme to bedrovým kĺbom, s ktorými mávajú vlčiaci resp. väčšie plemená vo všeobecnosti problém. Dávalo to aj zmysel, keďže Maco veľakrát vybiehal po schodoch k nám na podestu a cez presklené vstupné dvere nám nazeral do bytu. Niekedy tak vedel tráviť aj celú noc až do rannej prechádzky. Záchod ani vodu za ten čas očividne riešiť nepotreboval.

Keď už som nevládal pozerať dovnútra.

Spočiatku sme sa niekoľko mesiacov tento problém snažili riešiť výživovými doplnkami a rôznymi injekciami. Veterinárny ortopéd nás však uistil, že bedrové kĺby má Maco ako tak v poriadku. Krívanie však neprestávalo a práve naopak, zhoršovalo sa, liečba nefungovala. Všimli sme si to aj pri večeri, kedy Maco začal netradične pri jedení ležať. Najprv nám to bolo smiešne, až neskôr sme si to spojili s krívaním. Takisto na prechádzkach prestal pri cikaní frajersky dvíhať labku a robil to takpovediac „na fenu“.

Po odporúčaní zverolekárov sme sa preto rozhodli zobrať Maca na magnetickú rezonanciu do Trenčína. Bolo to v januári roku 2022. Išli sme tam pripravení, že ho tam možno aj rovno zoperujú a problém sa vyrieši. Ako sa však ukázalo, miechu mal v poriadku, v zmysle, že nemal pricviknutý nikde žiaden nerv. Doktor nás však prekvapil diagnózou, ktorá je asi to najhoršie, čo môže psa postretnúť. DM alebo Degeneratívna Myelopatia. Je to genetické a teda vrodené ochorenie, kedy psíkovi začne postupne degenerovať miecha a prestáva tak ovládať jednotlivé časti svojho tela, počnúc zadnými končatinami, panvou a postupuje to cez hrudník až na predné labky. To bol dôvod jeho krívania, strata kontroly nad svalmi v jeho ľavej zadnej labke. Doktor nám povedal, že psíci sa s touto diagnózou zvyknú dožiť od prvých príznakov tak do dvoch rokov. Bol to pre nás šok. Je to niečo zlé a môže to byť už len horšie, neexistuje riešenie.

Rada doktora bola cvičiť a neprestávať s Macom chodiť na prechádzky aj napriek čoraz zhoršujúcemu sa krívaniu. Iba tak totiž dokáže svaly dostatočne precvičiť, nestratiť ich a spomaliť tak progres choroby. Išli sme teda do toho, ostali sme verní prechádzkam a snažili sa s ním po večeri vždy trochu cvičiť a ponaťahovať ho. DM je však neúprosná a pomaly ale isto postupuje. A tak Maco už nie len kríval, ale prestal pri chôdzi plne zdvíhať zadné labky. To spôsobovalo, že si ich začal šúchať o zem a spôsoboval si tak ranky, zodieral si pazúriky. Čo teraz, dáme mu nejaké ponožky?

Nat, ako sa ešte aj neskôr veľakrát ukázalo, vždy dokázala prísť s riešením na novovzniknutý Mackov problém. Tentokrát jej pomohol jej brat Filip, ktorý nás upozornil, že existujú tzv. psie papučky. Pred prechádzkou sme mu ich vždy nasadili a hľa, problém bol na nejaký čas vyriešený.

Moja panička mi vždy vedela pomôcť. Budem na ňu zhora dávať pozor.

Asi jediné pozitívum ochorenia DM je fakt, že pes necíti bolesť, jednoducho stratil kontrolu nad časťou tela. A tak aj keď Maco kríval tak, že sa bolo ťažké na neho pozerať, necítil žiadnu bolesť (nikdy nám to nedal najavo). DM však postupovala a na konci augusta 2022 už Maco sotva vedel prejsť čo i len 500m bez pádu aj napriek podpornému postroju, či papučkám. Zdalo sa, že je koniec. Duševne 100% zdravý a bystrý pes, ktorý mohol mať azda 7-8 rokov, sa prestával vedieť pohybovať. Vykonanie potreby bolo tiež pre neho problém. Bolo to smutné obdobie a mysleli sme si, že koniec je blízko.

Neviem ako k tomu prišlo, z časti opäť vďaka Filipovi, ale zrazu sa v Nat objavila nová nádej. Na internete našla, že táto choroba nie je vôbec jedinečná a má ju veľa psov. V Amerike psy s touto chorobou bežne chodia vo vozíku a naďalej si užívajú svoj život takmer v plnohodnotnej miere. Dokonca existujú aj FB skupiny, kde si tisícky majiteľov psov odovzdávajú rady a navzájom sa povzbudzujú v zvládaní tejto diagnózy. Vozík pre psa? Hmm, to by mohlo fungovať. Veď ostatne nemáme čo stratiť, povedali sme si a vozík sme objednali.

Bola to láska na prvý pohľad, Maco si na vozík pri prvom vyskúšaní zvykol a naše prechádzky opäť dostali šmrnc a Maco si lietal po záhradkách a Bratislavskej ulici hore dole. Svojím zabránkovým psím nepriateľom s radosťou pripomenul „Som späť, šmejdáci!“. Aj nám sa uľavilo, vedeli sme, že na pár mesiacov máme pokoj a Maco tu môže byť ešte s nami.

They see me rollin‘, hatin’…

Samozrejme, malo to aj svoje úskalia, dostať ho do vozíka a z vozíka chvíľku trvalo, plus raz za čas si vozík vyžadoval aj istú „maintenance“, ktorú však Nat dokonale zvládala. Mackovi sa, ale postupne menil život. Zo psa, ktorý lietal po záhrade a valil sa ako guľa, sa stal okrem času prechádzok ležiaci pes, ktorý, ak mu na tom veľmi záležalo, vstal a odkryvkal kam potreboval. Väčšinu času však ležal a bolo to problém, keďže vykonávať takto potreby nemohol a zároveň mu začalo byť z toho všetkého takpovediac otupno.

Rozhodli sme sa preto od decembra spravideľniť prechádzky a brať ho von namiesto dvakrát, štyrikrát za deň. To pomohlo a jeho nálada stúpla a s potrebami prestal byť problém. Pokiaľ práve nebol vo vozíku a potrebovali sme ho niekam presunúť, používali sme metódu táčiek. Jemne sme mu podvihli zadnú časť a chytili ho za zadné labky. Maco cítiac, že má opäť voľnosť, zabral prednými labkami a išiel kam potreboval, častokrát aj inam kam sme ho chceli dostať my.

Deň trávil pozorovaním ulice, monitorovaním príchodov a odchodov z domu a kontrolovaním zásielok od kuriéra. Keďže sa nemohol plnohodnotne hýbať, chcel aby ľudia a veci chodili k nemu a nie naopak. Používal na to svoj známy „blakot“, kedy človeka upozornil „Poď ku mne. Dones mi tú vec oňuchať čo máš v ruke.“.

Napriek obmedzeniam sme cítili, že Maco je relatívne šťastný a život ho ešte baví. Na jeho nálade bolo najviac badať zmenu počasia. Upršaný november ho privádzal do depresie a nemal vtedy chuť ísť ani na prechádzku. Pri pohľade na proti-dažďovú bundičku si povedal „No zbohom, v tom mám fakt ísť? A čo moja povesť na ulici?“.  December bol v tomto lepší aj keď ohňostroje a piráty tiež robili svoje. Bál sa ich a snažil sa vždy niekam schovať.

To fakt mám ísť takto von?

Výraznejší posun v chorobe nastal v januári 2023, kedy podobne ako aj človek s poškodenou miechou začal strácať kontrolu nad vykonávaním svojich potrieb a tak ich robil mimovoľne, v podstate nevediac o tom. Opäť na prvý pohľad neriešiteľná situácia. Nasadili sme mu plienky, ale nebol s nimi spokojný a dával si ich dole. Tu Nat vyčmuchala, že sú v Amerike opäť pred nami a psíkom vyvolávajú potreby manuálne počas prechádzky, aby pes nemal plný mechúr keď leží a tak nedošlo k žiadnej nehode. Čože, vravím si, to mu mám tam dole niečo stláčať? To je už za hranou, povedal som si. Ukázalo sa však, že to je veľmi jednoduché, stačí mu nahmatať v oblasti bruška mechúr a poriadne ho stlačiť. A ako zázrakom sa spustí potreba a problém bol opäť raz vyriešený.

V Amerických skupinách na FB išli niektorí podľa nás fakt až do extrémov. Svojich psíkov, ktorí stratili kontrolu už aj nad prednými labkami vozili na prechádzkach v akýchsi prívesoch a v zásade im poskytovali 24h asistenciu. My sme si povedali, že predné labky sú naša hranica a akonáhle Macko začne strácať nad nimi kontrolu, bude čas sa rozlúčiť.

Asi pred mesiacom, v apríli, sme si začali všímať, ako sa mu ťažko vo vozíku rozbieha a veľakrát pri dlhšom státí na mieste začal nechceno cúvať, neudržal sa na mieste. Výbeh do mierneho kopčeka robil problém a tu a tam, sa zase začali objavovať pády. Mackova nálada začala opäť klesať a vedeli sme ju pozdvihnúť iba našou zvýšenou prítomnosťou na záhrade a robením mu spoločnosti.

Vedeli sme, že koniec je tentokrát už naozaj blízko. Utvrdzovala nás v tom aj zvyšujúca sa vonkajšia teplota, ktorú Maco so svojím hrubým kožuchom vždy zle znášal. Mal však v sebe stále ešte obrovský kus života. Je to neuveriteľné, ale ráno sa zvykol pravidelne preplaziť zo svojho nočného príbytku zozadu domu až dopredu ku bráničke, kde čakal na svoju rannú prechádzku. Šúchal si pri tom kolená a neraz mal z toho drobné ranky. Pri ich ošetrovaní rovnako ako pri každodennom cvičení s končatinami bol neskutočne trpezlivý a plne nám dôveroval. Každý deň sa aj kvôli nám snažil a prekonával. Aj to je súčasť psej vernosti a oddanosti človeku.

Macko miloval škrabkanie.

Ako hovorí kniha Genezis 1, 26 „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby! Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom neba i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi!“. Človek má vládnuť nad zvieratami, ale vládnutie so sebou prináša aj zodpovednosť za toho, nad ktorým sa vládne. V tomto momente sme si začali uvedomovať, že Maco sa už začína viac trápiť ako radovať zo života. My ako jeho páni sme za jeho život zodpovední a napriek tomu, aké je to rozhodnutie ťažké a ako veľmi bol súčasťou nášho života, rozhodli sme sa, že už prišiel jeho čas.

Stanovili sme si presný dátum jeho odchodu a posledný týždeň sme mu venovali čo najviac zo svojho dostupného času. Maco si to užíval, tešil sa, usmieval sa, lehnil si na deke, kúsal si do loptičky či do kúska dreva, alebo nás len tak pozoroval a tak prikladal, ako bol zvyknutý, svoju labku k dielu k záhradným prácam.

Macko robí poriadky. 8. máj, predposledný deň.

V posledný deň sme s ním boli až do príchodu doktorky. Uložili sme ho do jeho nočného príbytku a tam spolu čakali na koniec. Držal som sa, akosi som si to celé nepripúšťal. Po príchode doktorky sa to však aj vo mne zlomilo. Macko ležal úplne odovzdane, zvyknutý na každodenné masáže a cvičenie s Nat na tomto mieste, si myslel, že toto je ďalšia procedúra, ktorú musí absolvovať. Pani doktorka ho napichla a krátko na to Macko zložil hlavu, zaspal a už sa neprebral.

Je to strašné sledovať ako váš priateľ, plný života, hoc fyzicky imobilný odchádza a vy viete, že už tu viac nebude. Prvé čo vás napadne, je, mal som s ním tráviť viac času, byť mu lepším priateľom. Tak to ale už s nami ľuďmi býva, človek si uvedomí pravú hodnotu iných až potom, čo ich stratí.

Prvé dní po sú ťažké, pes samozrejme nemá cenu človeka, ale predsa je to strata člena rodiny, ktorý tu vždy bol a vy cítite, že už to tak nie je a ani už nebude.

Život ide ďalej a postupne pocit straty strieda akýsi pocit vďačnosti, či chvály. Že sme to mohli byť my, ktorým do života vstúpil taký verný spoločník a chvály Boha za to, aké úžasné sú jeho stvorenia.

Už som v nebi?

Z tých rôznych FB skupín, venujúcich sa téme DM na nás vyskočil obrázok, na ktorom vlčiak stojac na zadných labkách objíma postavu Ježiša v nebi. Je to trochu gýč, ja viem, a zároveň ani nikto nevie povedať, čo sa so zvieratami po smrti deje, no predsalen, máme nádej, že raz sa ešte s naším Macom stretneme.

A tak na záver už iba poviem, zbohom Maco, bol si verným priateľom a sme šťastní, že sme s tebou mohli prežiť krásnych päť rokov života.

2 komentáre

  1. Dobry den, Matej. Kedze sme Fesaka poznali, vieme aky skvely havino bol. Aj my sme ho mali radi a ked sme ho zrazu nepoculi brechat, vedeli sme, ze uz nie je a chyba aj nam. Pri citani som zosmutnel – pripomenul mi pribehy nasich maciek, ktore boli take domace, ze doma chceli aj spocinut. Tri nam zrazili auta. Jedna sa z poslednych sil dovliekla pred dvere, kde sme ju nasli. Druha so zlomenou panvou a zadnymi nohami si ani nevieme predstavit, ako sa dostala do budky za dom. Aj ked musela mat nesmierne bolesti, ani nemraucala, nasli sme ju nahodou. Utekali sme k veterinarke, ktora nam na druhy den vybavila operaciu v Trnave. Odviezol som ju opatrne na ortopediu. Ked som ju vykladal z auta, akoby citila, ze odtial uz cesta domov nevedie – hoci imobilna, vrcala, mraucala, chcela utiect, hoci bola v klietke a nemohla tusit, co ju caka a kam ideme. Odchadzal som do prace zlomeny, sustavne sa mi zjavovali jej krasne smutne oci – kazde inej farby a spominal som, ako s nami Lukrecia hravala scrabble cez Vianoce. Este som nebol ani v Pezinku, ked volal chirurg, ze mačica je v narkoze, ale ma zlomeny chvost, co znamena prerusene nervy vypraznovacieho systemu zvierat – nebude vediet sama existovat, lenze macka miluje a potrebuje autonomiu. Velmi citlivo, ale razne vysvetlil cele jej buduce prezivanie (resp. trapenie) a ze mame 20 min. na rozhodnutie – naveky nechat v narkoze alebo operovat panvu. Chvost je inoperabilný, miecha nenavratne prerusena. Najtazsie minuty nasich zivotov – rozhodnut o zivote a smrti milovaneho tvora. Vtedy si clovek uvedomi, ze peniaze maju hodnotu pocmaraneho papiera a proti „najvyssej moci“ je kazdy z nas drobucky a bezvyznamny. Uprimne zelam uz iba krajsie udalosti, hoci skusky prichadzaju hocikedy. R.Z.

    1. Dobrý deň, ďakujeme (aj s manželkou) za komentár a zdieľanie Vášho príbehu. Je to veru vždy ťažké rozhodnutie. Našich štvornohých priateľov si nesieme už len v srdci, ale za to s krásnymi spomienkami.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *