Dostojevskij napísal v roku 1872 román, v ktorom predpovedal budúce tragické dopady socializmu na spoločnosť. Strata viery v existenciu Boha a jeho zákonov, nihilizmus a túžba po moci sú hlavné motívy postáv, ktoré ovplyvňujú život v malej obci medzi Petrohradom a Moskvou.
Kniha ma 600 strán a v úvode som mal pochybnosti, či sa mi ju podarí stihnúť prečítať v rámci mesačného výpožičného limitu. Každá postava tu má aspoň tri mená a chvíľu potrvá si utvoriť obraz kto je vlastne kto a s kým je rodina. Každou ďalšou kapitolou sa však viac dostávate do deja a od druhej časti (kniha je rozdelená na 3 časti) ste už naplno súčasťou miestnych udalostí.
V tomto príspevku by som chcel upriamiť pozornosť na tri úryvky, ktoré ma upútali a ktoré sú zároveň prorockou predpovedou budúcnosti socialistických krajín.
Bude úplná rovnosť
Počúvajte, Stavrogin, vrcholce zrovnať – to je dobrá myšlienka, nie smiešna. Som za Šigaleva! Nepotrebujeme vzdelanie, dosť bolo vedy! Aj bez vedy je dosť materiálu na tisíc rokov, ale musí zavládnuť poslušnosť.
Na svete len jedno chybuje: poslušnosť. Smäd po vzdelaní je už smäd aristokratický. Len čo sa zjaví rodina alebo láska, hneď je tu aj túžba po vlastníctve. Vyhubíme túžbu, nasadíme opilstvo, osočovanie, udavačstvo, nasadíme neslýchaný rozvrat. Každého génia zlikvidujeme v zárodku. Všetko uvedieme na spoločného menovateľa, bude úplná rovnosť. „Vyučili sme sa remeslu, sme čestní ľudia, nič iného nepotrebujeme“, to je nedávna odpoveď anglických robotníkov. Nevyhnutné je len to, čo je nevyhnutné – to je heslo zemegule odtiaľto.
Ale potrebný je aj kŕč, o to sa postaráme my, vládcovia. Otroci musia mať vládcov. Úplná poslušnosť, úplne odosobnenie sa, ale raz za tridsať rokov Šigalev nasadí kŕč, a všetci sa zrazu začnú navzájom požierať, po určitú hranicu, len aby nebola nuda. Nuda je pocit aristokratický, v šigalevčine nebudú túžby. Túžba a utrpenie je pre nás, pre otrokov je šigalevčina.
Dostojevskij, Diablom posadnutí
Všetci sú otroci
Šigalev je geniálny človek! Viete, že je to génius ako Fourier, ale smelší než Fourier, silnejší než Fourier, budem sa ním zaoberať. Vymyslel „rovnosť“!
V tom zošite to má dobre, má tam špehúnstvo. Uňho členovia spolku striehnu na seba a sú povinní navzájom sa udávať. Každý patrí všetkým a všetci každému. Všetci sú otroci a v otroctve sú si rovní. V najhoršom prípade je tam osočovanie aj vražda, ale hlavná je rovnosť. V prvom rade sa znižuje úroveň vzdelania, vied a talentov. Vysoká úroveň vied a talentov je dostupná iba nadpriemerným osobnostiam, nepotrebujeme nadpriemerné osobnosti!
Otroci si musia byť rovní, bez despotizmu ešte nebolo ani slobody, ani rovnosti, ale v stáde musí byť rovnosť.
Dostojevskij, Diablom posadnutí
Konečné riešenie otázky
Poznám jeho knihu. Navrhuje – ako konečné riešenie otázky – rozdelenie ľudstva na dve nerovnaké časti. Jedna desatina dostane slobodu osobnosti a neobmedzené právo nad ostatnými deviatimi desatinami. Tých deväť desatín musí stratiť osobitosť a premeniť sa akoby v stádo a pri neobmedzenej poslušnosti mnohými premenami dosiahnuť prvotnú nevinnosť, niečo ako prvotný raj, ale pritom budú pracovať.
Opatrenia, ktoré navrhuje autor na odňatie slobody deviatim desatinám a na ich pretvorenie v stádo prevýchovou celých generácii – sú veľmi pozoruhodné, sú založené na prirodzených predpokladoch a veľmi logické. Možno nesúhlasiť s niektorými závermi, ale o autorovom rozume a znalostiach je ťažko pochybovať.
Dostojevskij, Diablom posadnutí
Knihu si v obchode momentálne nekúpite, je všade vypredaná. V knižnici ju však nájdete. Ale rýchlo, majú iba jeden kus! 🙂